Nedeľa večer. Cesta do Bratislavy. Plno áut. Sneh. Jeden vodič horší ako druhý. Dé jednotka prepchatá. Priepustnosť nulová. Expres. Žiadne straty na životoch. Ľavý pruh má priemernú rýchlosť 130 km/h. Cesta je biela a okolo áut sa tvoria snehové bubliny. Zatváram oči a v hlave hudba.
Ráno. Bratislavčania. Električka nechodí, zamrznuté koľaje. Autobus nešiel, vynechal spoj. Trolejbus: "Prejdi to zo zastávky pešo, prejdeš to rýchlejšie." "Nejdem na obed, nechce sa mi ísť do toho nečasu!" Pozerám sa von oknom a vonku krásne sneží. Cestou na obed sa prejdem po trošku roztápajúcom sa snehu. Vyhnem sa pár autám aby som neskončil mokrý ako pes. Dnes bolo pekné počasie. "Nechcelo sa mi vstávať, nastavila som si budík na piatu." "Zajtra sem ani neprídem."
"A ona na mňa hučala a ja, že tu pracujem prvý týždeň, takže to neviem nahodiť do systému!" Buch. Bum. Autá trúbia. Telefóny zvonia. Autobus brzdí každých desať metrov. Kam sa všetci ponáhľajú? "Idem za frajerom." "Zachvíľu som tam!" T-Mobile. Orange. O2. Spájajú nás. A my spájame naše bankové účty s ich.
Sedím na pive. Okolo mňa závan cigariet, hluk študentov a štamgastov. Keď tak nad tým rozmýšlam, tak sú to vždy len študenti a štamgasti. Kto iný by vstupoval do krčmy?
A teraz sedím, píšem blog (napriek tomu, že nepíšem blog, ale píšem článok do blogu, tak píšem blog) a čo odstavec to jeden týždeň. Myšlienka či sa to sem oplatí písať a zverejňovať je silná. Dokonca niekedy silnejšia ako potreba písať. Toto je môj denník a rodil sa dlho. Asi dlhšie ako pár minút strávených pri anonymnej klávesnici počítača.
P.S.: Dúfam, že toto raz nebudú musieť deti rozoberať na literatúre.
